Ekologická technológia, ktorá prešla pred aplikáciou dôsledným vývojom a testovaním je dodnes predmetom mnohých diskusií. Na jednej strane sú vodiči, ktorí nedajú na tento systém dopustiť. Na druhej strane sú tí, ktorí by používanie stop – štart najradšej zakázali. Aký je skutočný prínos alebo dopad na auto?
Štart – stop je technológia, ktorá bola takpovediac vynútená legislatívou pre zníženie produkovaných emisií CO2 počas laboratórneho merania emisií vozidiel a následného určovania tzv. kombinovanej spotreby. Jej prínos s príchodom metodiky WLTP mierne stratil svoj význam, no stále dokáže pomôcť. Táto kontroverzná technológia sa stretla s veľkou nevôľou a odmietnutím od verejnosti. Na druhej strane je pravda, že v husto obývaných aglomeráciách dokáže produkované emisie reálne znížiť.
Technická rovina škrípe
Problém stop-štart systému však nie je vo filozofickej, ale technickej rovine. Prvé autá s touto technológiou trpeli niekoľkými problémami, keďže výdrž mnohých komponentov nebolo ako vyskúšať. Časté štartovanie robilo problémy štartérom (najmä ich ložiskám), batériám a aj samotným motorom, ktorým odpálilo ložiská na kľuke za rekordne krátky čas. Automobilky potrebovali viac času, a nakoniec dokázali systém stop – štart vyladiť na vysokú spoľahlivosť. Postavili mimoriadne odolné štartéry, motory sa už nezadierajú „na kľukách“, spevnili aj silentbloky motorov, skvalitnili senzory polohy kľukových a vačkových hriadeľov, zvýšili vstrekovacie tlaky a zlepšili ekonomiku prevádzky celého systému.
Celý problém však stále nie je vyriešený. Inteligentný alternátor stále výrazne „týra“ autobatérie, a objem ušetreného paliva je príliš malý na to, aby dokázal vykompenzovať extrémne navýšenie ceny a technologickej náročnosti celého systému. Pravdou je, že omnoho viac paliva (a tiež produkovaných emisií CO2) dokážeme ušetriť správnym jazdným štýlom. Väčšie prúdy, ktoré pretekajú stop-štart systémami znamenajú nižšiu životnosť autobatérií a viac drahých kovov použitých na kabeláž a vyššiu materiálovú náročnosť ďalších komponentov.
Motory sú pripravené, batérie trpia
Dnes sú motory pre stop – štart systémy dobre pripravené a vydržia. Ich ložiská sú odolné, dobre sa mažú a riadiace jednotky trochu viac rozmýšľajú, kedy motor vypnú a kedy nie. Problémom nie sú ani silentbloky, ktoré sú dnes vyrábané a pripravované na väčšiu záťaž. Skutočným problémom zostáva prítomnosť „inteligentného“ dobíjania, ktoré ničí autobatériu skokovými zmenami napätia. Raz z nej vytiahne „šťavu“ až na úroveň blížiacu sa totálnemu vybitiu, a následne do nej tlačia vysoké prúdy pod napätím presahujúcim 15 – 16 V. Toto sa opakuje pri každej jazde.
Aby takéto niečo autobatéria zvládla, musí používať iné technológie, takže je aj výrazne drahšia oproti starším, ktoré sa dávali do áut bez systému stop – štart. Takže máme auto, ktoré v reálnej premávke vypínaním motora neušetrí takmer nič, no musí mať náročné technológie a ich drahé autobatérie vydržia sotva polovicu toho, čo autobatérie v minulosti. Takže diskusie o tom, ako ekologické to je, sú na mieste.
Deaktivácia nemá veľký význam
Mnohí vodiči si systém stop – štart jednoducho deaktivujú. Ani týmto sa však inteligentnému dobíjaniu batérie nevyhnete, takže vypnutím tohto systému sa pre vás veľa nemení. Motory sa technológií stop – štart prispôsobili, avšak tých pár ušetrených mililitrov paliva zaplatíte pri servise okolitých častí systému stop – štart a nákupe nových autobatérií. Nie len zaplatíte, ale výrazne preplatíte. Na záver však prichádza dobrá správa, pretože s príchodom mild hybridov a plug – in hybridov sa situácia mení k lepšiemu a stop-štart systémy začínajú využívať ešte efektívnejšie technológie. Extrémne namáhanie drahých palubných autobatérií tu však s nami zatiaľ zostáva naďalej, a je možné, že tu bude dovtedy, pokiaľ budeme mať spaľovacie motory.
