Honda Civic – skvelá aj s dieslom

Honda Civic. Auto, ktoré brázdi svetové cesty od roku 1972. Auto, ktoré bolo synonymom športovo ladeného hatchbacku a snom tunerov do svojej šiestej generácie. Výsledkom dizajnových experimentov výrobcu bola vysoká, rodinne ladená siedma generácia. Ôsma šokovala nielen dizajnom, ale aj šetrením na technike, čo sa prejavilo najmä stratou viacprvkovej zadnej nápravy. Uhľadenejšia deviata generácia priniesla verziu kombi …

Nakoniec je tu desiata generácia,v ktorej sa Civic z veľkej časti vracia k svojim koreňom a prináša nízke a svalnaté auto, z ktorého srší energia a emócie. Ako prvé motorizácie boli na konci roku 2016 uvedené preplňované benzínové motory s objemom 1.0 a 1.5 litra. My však budeme ako novinku testovať Hondu s novým vznetovým motorom 1.6 i-DTEC. Dobrá voľba? Uvidíme…

Zvonku

Čo sa týka dizajnu, nový Civic nemá so svojím predchodcom nič spoločné. Pôsobí inak aj ako jeho konkurenti v triede a je jednoducho neprehliadnuteľný. Doteraz som neprišiel na chuť jeho prednej časti, kde mi prekáža linka tiahnúca sa cez masku chladiča nad predné svetlá. Okrem nich nenachádzam na aute nič podstatné, čo by mi prekážalo. Páčia sa mi veľké, športovo vyzerajúce, aj keď slepé náznaky nasávacích otvorov po stranách predného nárazníka s okrúhlymi hmlovkami, na ktorý nadväzuje dlhá zvlnená kapota. Predné vystupujúce blatníky zvýrazňujú svalnatú siluetu auta. Jemný prelis prechádza na boku cez kľučky dverí, výraznejší na spodu dverí nedovoľuje pôsobiť autu fádne ani z profilu. 17“ disky kolies úplne dostačujú. Po novej Kii Ceed ide o ďaľšie auto, ktoré na to, aby dobre vyzeralo, nemusí mať „obuté“ disky s veľkosťou 18-19“.

Zadná časť je kapitola sama o sebe. Auto pôsobí odzadu „rozkročene“, čo iba umocňuje jeho športový vzhľad. Zaujímavo vyzerajú vysoko umiestnené a mohutné zadné LED svetlá spojené netradičnou odtrhovou lištou. Piate dvere s postupne klesajúcim sklom naznačujú, že ide skôr o praktickú karosériu typu liftback ako hatchback. Zadné sklo je ukončené sympatickým spoilerom, ktorý nadväzuje na prelisy na zadnej strane strechy.

Celkovo na mňa nový Civic pôsobí športovo, prikrčene a agresívne. V správnej farbe dokáže vždy pritiahnuť okolité pohľady. Aspoň u mňa to platí aj napriek tomu, že po jeden a pol roku už nejde o žiadnu novinku.

Zvnútra

V porovnaní s predchodcom prebehla v interiéri malá revolúcia. V tomto prípade sa však dizajnéri vyvarovali experimentov z ôsmej a sčasti aj deviatej generácie a použili klasickú architektúru prístrojovej dosky a stredovej konzoly. Výsledkom je svieži a útulný interiér, ktorý svojim športovým vzhľadom nadväzuje na prvky vonkajšieho dizajnu.

Nebudem nudiť čitateľov popisom každého tlačidla a každej lišty na prístrojovej doske, ktoré sú viditeľné na fotkách alebo reklamných materiáloch. Skôr sa zameriam na prvky, ktoré ma pozitívne zaujali alebo naopak nepríjemne prekvapili.

Začnem volantom, ktorý má síce pomerne veľký priemer, na druhej strane sa príjemne drží vďaka hrubému vencu. Jeho stredná časť na mňa pôsobí trochu lacno, podobne aj tlačidlá po jeho stranách. Privítal by som, aby boli vytvorené skôr z protišmykového materiálu a nie z priehľadného tvrdého plastu. Na druhej strane pôsobia odolne a na 100% plnia svoju funkciu.

Palubná doska je tvorená vhodne zvolenými mäkčenými aj tvrdými plastami, odolnými voči škrabancom. Pri 20 minútovej jazde po betónovej ceste plnej nerovností som nezaznamenal jediný pazvuk, ktorý by vychádzal z plastových dielov. Voči ich spracovaniu nemám výhrady.

Veľké výduchy ventilácie sú široko nastaviteľné a vhodne umiestnené. Ovládacie tlačidlá sú pomerne veľké a logicky umiestnené. 7“ display infotainmentu je položený dostatočne vysoko, privítal by som však jeho jemné natočenie na vodiča. Látkové čalúnenie sedadiel a opierok rúk je na dotyk drsnejšie, ale vyzerá odolne a vďaka prešívaniu nie jednotvárne. Páčil sa mi čierne čalúnený strop a stĺpiky, ktoré pridávajú interiéru na športovosti. Stredová konzola s riadiacou pákou je posadená vyššie, pričom je pod ňou ukrytý odkladací priestor s HDMI a USB slotom.

Mobilný telefón je možné uložiť do schránky pod ovládače klimatizácie, ktorá je na svojej zadnej časti otvorená z dôvodu, aby bolo možné zo spomínaného USB slotu vyviesť kábel a prepojiť ho s mobilom. Tento kábel je dokonca možné zaistiť proti nežiadúcemu pohybu, preto sa nestane, že by po odpojení samovoľne skĺzol. Zatiaľ som sa nestretol s elegantnejším a praktickejším spôsobom prepojenia mobilného telefónu s infotainmentom. Káble sú ukryté, samotný telefón nezavadzia.

Prístrojový panel je tvorený veľkým TFT-LCD displejom v strede a po stranách ukazovateľmi teploty chladiacej kvapaliny a stavu paliva v nádrži. Displej je na prvý pohľad chaotický a zahltí vodiča množstvom rôznych informácií a funkcií. Ich zobrazenie sa realizuje pomocou tlačidiel na ľavej strane volantu. Aby som bol úprimný, istý čas mi trvalo, kým som sa so systémom zžil, po čase som však ocenil, že veľkú časť informácií a funkcií (napr. nájdenie posledného volaného čísla)  dokážem ovládať aj týmto spôsobom a nemusím vždy používať dotykový displeji infotainmentu. Aby som iba nechválil, archaickú tyčinku slúžiacu na prepínanie medzi dojazdom „A“ „B“ a jeho vynulovanie dizajnéri pravdepodobne iba zabudli odstrániť.

O infotainmente nových vozidiel značky Honda sa už popísalo mnohé. Je pravda, že práca s ním nie je príliš intuitívna, neoplýva rýchlosťou a grafika vstavanej navigácie už nepatrí do tejto doby. Na druhej strane ponúka možnosť nastavenia obrazoviek podľa svojich preferencií a hlavne obrovské množstvo zobrazení a konfigurácií rôznych funkcií vozidla. Majiteľ tohto auta sa s ním po nejakom čase pracovať naučí. Čo je však najdôležitejšie, mediálny systém ponúka bezproblémovú spoluprácu s Android Auto a Apple Car Play a tým aj Waze, čo dodáva navigácii úplne iný rozmer.

Za volantom

Už pri otvorení dverí som si všimol nízko ukotvené predné sedadlá. Nasadanie vyžaduje zdravý chrbát a nohy. Po úspešnom zvládnutí tohto manévru sa usadím v bohato dimenzovaných sedadlách s dostatočne dlhým sedákom. Bočné vedenie hodnotím ako kompromis, ale k povahe auta s týmto motorom je dostatočné. Pri mojej výške 185 cm nechávam sedadlo v spodnej polohe a nastavujem hlavovú opierku tak, aby som sa pri opretí nemusel zakláňať. Elektricky nastaviteľná podpora bedier je na môj vkus trochu privysoko. Na túto slutočnosť sa však sťažujem v skoro každom testovanom aute, takže bude problém asi inde…

Rozsiahle nastavenie volantu v oboch smerom mi umožňuje rýchlo si nájsť správnu polohu. Civic umožňuje ako jeden z mála zástupcov nižšej strednej triedy vyslovene športový posed s dopredu natiahnutými nohami. V tejto polohe pôsobí trochu zvláštne vysoko umiestnený tunel s riadiacou pákou. Pri častom radení je nutné mať pravý lakeť celý vyložený na stredovej opierke, inak bude ruka pri radení v neprirodzenej polohe. Je to však iba otázka zvyku a po čase mi to prišlo ideálne. Priestoru na ľavú nohu bolo dostatok, pri odložení pravej do „relaxačnej“ polohy pred plynový pedál (napr. pri používaní adaptívneho tempomatu) ma stredová konzola trochu tlačila. Lakťové opierky sú síce poctivo čalúnené, ale sú vyrobené z tvrdého materiálu, čo po čase začne prekážať.

Auto je na svoju triedu nevšedne široké a pocitovo dosahuje vnútornú šírku na úrovni strednej triedy. Pri sedadle v spodnej polohe mám nad hlavou rezervu minimálne 15 cm. Voči ergonómii ovládacích prvkov nemám výhrady, sú na dosah a s veľkými tlačidlami. Vyvýšená riadiaca páka je prakticky umiestnená blízko volantu a dobre padne do ruky. Logiku vypínania a prepínania niektorých asistenčných alebo iných systémov na volante, ďalších na stredovej konzole alebo naľavo od volantu nie je nutné chápať, stačí si jednoducho zvyknúť.

Na ceste

Honda bola v minulosti známa svojimi atmosféricky plnenými vysokootáčkovými motormi. V minulosti bola značka prinútená vyrábať aj vznetové motorizácie. Súčasný, možno už zľahka prekonaný trend tlačí automobilky k znižovaniu objemu motorov a ich preplňovaniu. Výsledkom je prepracovaná vznetová jednotka s objemom 1597 cm³. Podľa dostupných informácií je tento agregát posledným dieslom, ktorý bude Honda vyrábať a v budúcnosti sa bude snažiť znižovať spotrebu a emisie hybridizáciou benzínových motorov.

„Auto navrhnuté pre vodičov“. Tento slogan svieti v katalógu desiatej generácie Hondy Civic. Do akej miery je tento výrok pravdivý si vyskúšame v rôznych podmienkach.

Výkon testovaného motora 88 kW pri 4000 otáčkach nesľubuje žiadne dynamické zážitky, aj keď krútiaci moment 300 Nm pri 2000 otáčkach je na túto objemovú kategóriu slušný. Už po naštartovaní je tichý a má mäkký chod. Rozbiehanie je pomocou jemnej a ľahkej spojky príkladné. Auto akceleruje plynulo, bez silného okamžitého záťahu, ale aj bez citeľného oneskorenia. Motor zaberá od približne 1700 otáčok a dá sa efektívne točiť až do 4000. Zvuk motora nie je ani pri vyšších otáčkach nepríjemný. Motor je pomerne svižný po rovine do rýchlosti 110 km/h, vo vyšších rýchlostiach, prípadne pri jazde do kopca sa už prejaví jeho malý objem, resp. jednostupňové prepĺňanie.

Manuálna 6-stupňová prevodovka poskytuje krátke a presné dráhy, práca s riadiacou pákou je bezproblémová a neprotestuje ani pri snahe o rýchle radenie. Jej umiestnenie umožňuje po preradení rýchle uchopenie volantu a robí športovú jazdu bezpečnejšou.

Samotné prevody sú dlhé a navrhnuté skôr na udržanie nízkej spotreby. Pri jazde v meste a poctivom držaní rýchlosti 50 km/h padajú otáčky na štvrtom stupni tesne pod hodnotu 1500, kde sa už motor trápi a je nutné podradiť. Na plynulé prekonanie 180° zákruty v prudkom kopci (cesta z Bojníc cez les smerom na obec Šútovce) som musel radiť prvý prevodový stupeň, pretože druhý už motor vyslovene dusil. Šestku je vhodné radiť až po prekonaní 90 km/h, inak auto nie je schopné ani priemernej akcelerácie.

Auto je vďaka malému priemeru otáčania v meste veľmi obratné a pri využívaní nižších prevodových stupňov aj celkom svižné. Je nutné dávať pozor na dlhú prednú kapotu, kde sú štandardne dodávané predné senzory veľmi nápomocné. Pri cúvaní poďakujete za zadnú kameru s priemerným rozlíšením, ale zato s dynamickým navádzaním podľa natočenia volantu.   Podvozok je pomerne tuhý, ale poskytuje dostatočnú mieru pohodlia aj na rozbitých mestských komunikáciách. O väčších priečnych nerovnosti však dá posádke vedieť. V meste sa dá podľa hustoty premávky jazdiť so spotrebou od 5 do 7 litrov, čo považujem za dobrú hodnotu.

Na mierne svižnú jazdu po okreskách bude tento motor stačiť. Je potrebné mať na pamäti jeho výkon a pri predbiehaní si nechať dostatočnú rezervu. Pri tomto agregáte platí fakt, že podvozok je niekoľkonásobne rýchlejší ako motor. Pri snahe o rýchly prejazd zákruty je cítiť absolútnu istotu podvozku. Veľmi dobrý pocit som mal zo zadnej viacprvkovej nápravy, ktorej prácu dokáže vodič precítiť cez svoje sedadlo. Nepodarilo sa mi ju rozhodiť ani na priečnych nerovnostiach, s testovaným motorom však nebolo možné ani priblížiť podvozok k jeho limitom. K riadeniu nemám žiadne výhrady, je ostré a poskytuje dostatok informácií o dianí pod prednými kolesami.

Na okreskách som pri rýchlostiach niečo cez 100 km/h bežne jazdil so spotrebou od 4,8 do 5,5 litra bez snahy o dosiahnutie čo najlepšieho výsledku. Eco jazda v týchto podmiekach dokáže dostať túto hodnotu veľmi blízko k číslu 4, pri ustálenej jazde s rýchlosťou do 100 km/h ju dokonca prekoná. Pri snahe o opačný extrém som nedokázal spotrebu pretlačiť cez hodnotu 7.

Pri jazde po diaľnici som mal pocit, že jazdím pomalšie ako ukazoval rýchlomer. Autu plynulá diaľničná jazda výnimočne svedčí. Hluk je pri vyšších rýchlostiach závislý od poveternostných podmienok. Pri bezvetrí som bol spokojný s nízkou úrovňou aerodynamického hluku a bolo počuť iba zvuk odvaľujúcich sa pneumatík, hlavne na nerovnostiach alebo hrubom asfalte. Pri silnejšom vetre bol už šum od bočných okien výrazný, ale stále v únosnej miere.

Pri jazdách po diaľnici sa dalo spoľahnúť na štandardne dodávané asistenčné systémy. Využíval som hlavne adaptívny tempomat, ktorý reagoval jemne, citlivo a hlavne sa nevypínal pri stlačení spojky pri potrebe zmeny prevodového stupňa, čo ma príjemne prekvapilo. Asistent udržania jazdy v pruhoch nie je zďaleka určený na autonómnu jazdu, ale silnými vibráciami volantu dokáže upozorniť vodiča na prekročenie pruhu. Trochu panicky na mňa pôsobil systém upozorňujúci na nebezpečenstvo kolízie, ktorý blikal aj v úplne bežných situáciách, podobne signalizácia pri núdzovom brzdení sa zapínala pri každom silnejšom stlačení brzdového pedálu.

Pri vyšších rýchlostiach riadenie príjemne stuhne a nie sú nutné korekcie smeru. Posilňovač riadenia je celkovo nastavený ideálne za každých podmienok a nikdy som sa nepristihol pri tom, že by mi na ňom niečo vadilo.

Na šiestom prevodovom stupni točí motor pri rýchlosti 130 km/h 2200, pri 140 km/h 2400 a pri 150 km/h 2600 otáčok, čo prispieva nielen k nízkej spotrebe, ale aj minimálnej úrovni hluku od motora. Pri diaľničnej rýchlosti 130-140 km/h sa apetít vozidla vyšplhal na úroveň 5,5.

Po jazde z Bratislavy cez Trenčín do Bojníc a späť s dodržiavaním rýchlostných limitov (+10 km/h) ukázal palubný počítač hodnotu 5,3. Rovnaká bola aj výsledná priemerná spotreba s prevahou jazdy po diaľniciach.

Jazdné vlastnosti Hondy Civic sú tradične špičkové, pričom podvozok poskytuje napriek svojej tuhosti dostatočnú mieru pohodlia. Mne osobne jeho nastavenie maximálne vyhovuje, iným však môže stále pripadať príliš tuhý.

 Praktická stránka

Honda sa v Európe po dlhých rokoch bez náhrady vzdala predaja svojho tradičného modelu  strednej triedy Accord. Nový Civic sa svojimi rozmermi usiluje aspoň sčasti túto stratu kompenzovať. Čo sa týka kompaktnej triedy, auto patrí svojimi rozmermi na vrchol a to sa podieľa aj na vnútornom priestore. Menšie schránky vo dverách kompenzuje obrovský tunel medzi prednými sedadlami, ktorý je navyše variabilný a dokáže ukryť aj väčšie PET fľaše.

Pri nastavení predného sedadla „na seba” sa bez problémov posadím na zadné sedadlo, pričom mi pred kolenami ostane ešte pár cm rezervy. Nad hlavou je situácia podobná, ale pri snahe o opretie hlavy už narazím na limity klesajúcej strechy. Nízko položené zadné sedadlá môžu komplikovať uloženie dieťaťa do sedačky, na druhej strane uľahčia nastupovanie starším  deťom. Vzadu mi chýbali výduchy z ventilácie a aspoň jeden USB konektor.

Batožinový priestor s objemom 478 litrov je na túto triedu jednoznačne nadpriemerný. Je zakrytý zaujímavo riešenou do strany sa sťahujúcou roletkou, ktorá je síce praktická, na druhej strane však slabo izoluje interiér od nežiadúcich zvukov. Vŕzganie niekoľkých balení minerálok ma zneistilo, či som ich náhodou nenechal na zadných sedadlách.

Spomeniem ešte bezzátkové hrdlo palivovej nádrže. Ide o jednoduchý, ale praktický nápad uľahčujúci tankovanie do nádrže s objemom 46 litrov.

Verdikt

„Auto navrhnuté pre vodičov“. Naplnila testovaná Honda Civic tento slogan? Ak ide o vodiča túžiaceho po dynamike v spojení s perfektne fungujúcim podvozkom, tak nie. Tento motor žiadanú dynamiku nedokáže poskytnúť. Ak však ide o vodiča, ktorý preferuje plynulú a plavnú jazdu v priestrannom vozidle oblečeného do športového šatu a pritom nepohrdne nízkymi  prevádzkovými nákladmi, tak áno.

Civic si viem predstaviť ako dokonalé auto pre rodinu s dvoma deťmi. Svojimi rozmermi, vnútorným a batožinovým priestorom predstavuje skoro plnohodnotnú náhradu vozidla strednej triedy. Túto skutočnosť beriem do úvahy aj pri hodnotení na prvý pohľad vysokej ceny tohto auta. V testovanej výbave Elegance je stanovená na 21 990 EUR. Mne osobne chýbali niektoré prvky, ktoré sú obsiahnuté vo vyššej výbave Executive a to hlavne predné LED svetlá, bezkľúčový prístup a lepší audiosystém. Je na zváženie každého, či je vyššia výbava nutná a či stojí za 3000 EUR navyše.